Ministerstvo zahraničních věcí ČR

   česky      english     

rozšířené vyhledávání

Přejít na menu

Upozornění na článek Tisknout Zmenšit písmo Zvětšit písmo

Vláda s Babišom je risk

 

Rozhovor redaktora Štefana Hríba s ministrem Lubomírem Zaorálkem ve slovenském týdeníku Týždeň z 17. 3. 2014

Je členom novej českej vlády a vie, že koalícia s politicky neznámym ANO, ktoré vedie Andrej Babiš, je veľký experiment. Tvrdí, že iné alternatívy však neexistovali. Jako minister zahraničních vecí chce dosiahnuť, aby bolo Česko pre EÚ zrozumiteľnejším partnerom a priblížilo sa k euru. Ľubomír Zaorálek.

Nová česká vláda bolo očakávaná s obavami. Vy v tej vláde sedíte. Základný pocit po prvom mesiaci?

Nemám zlý pocit, hoci aj pre mňa je tu stále veľké očakávanie. Keď máte predvídateľnú politickú scénu, stretáváte sa s politickými partnermi, kterých predsa len poznáte. Normálne to funguje tak, že keď sa do parlamentu dostane nejaké protestné hnutie, tak jedno volebné obdobie tam pobudne, všetci si naň zvykajú a aj tí noví sa učia. Až keď sa dostanú do parlamentu aj druhýkrát, stávajú sa súčasťou vlády. U nás v Česku to takto nefunguje. A ukázalo sa, že v prípade Vecí veřejných bolo naozaj unáhlené brať ich do vlády. Ale v prípade pána Babiša je to predsa len trochu iné.

V čom?

Získal veľkú podporu vo volbách, bol faktický víťaz volieb, a proto bolo celkom legitímne ho vyzvať, aby išiel do vlády. Navyše, zostaviť vládu bez Babišovho ANO so stalo takmer nemožné. Bolo takmer nepredstavitelné, aby povedali: Nás to teraz nezaujíma, my to budeme čtyři roky iba pozorovať. Takže my ostatní sme to vzali jako danosť, jako rozhodnutie voličov. A musíme s tým pracovať.

Obavy boli jasné: keď je vo vláde neštandardná, nevyprofilovaná strana, aj vláda bude taká. Cítíte v novej českej vláde neštandardnosť?

V našej vláde sú ešte lidovci, ktorí patria do rodiny ľudových strán. Takže vo vláde sú dve pomerne zrozumiteľné strany, ktoré tradične a historicky tvoria dva základné myšlienkové prúdy, ktoré utvárali súčasnú podobu Európy. No a potom je tam hnutie ANO. Je fakt, že všetci čakáme, ako sa mu bude dariť reálne zvládať politické úlohy. Ľudia z ANO, aj samotný pán Babiš, hovoria, že nie sú politici, ale mne pripadá, že každým dňom sa politikmi stávajú a každým dňom bude pre nich ťažšie hovoriť: My sme niekto iný, my sme z iného cesta. Musia robiť politiku - a tak je to správne. S takmer 50 poslancami tvoria silu, s kterou jednoducho museli prebrať zodpovednosť.

Andrej Babiš chodieva na Slovensko aj kvoli súdu, ktorý má s Ústavom pamäti národa, a občas sa aj tu správa čudne. Povie napríklad novinárom vrátane týždňa, že sú zaplatení. Vy s ním rokujete osobne, aký máte z neho pocit?

Nejakú skúsenosť už naozaj mám. Tie dlhé hodiny koaličných rokovaní boli príležitosťou trochu sa spoznať. V ich programe je zopár bodov, ktoré sú naodzaj zásadné pre krajinu, od zákona o štátnej službe cez zápas s anonymnými akciami až po zákony o zaobchádzaní s verejnými peniazmi. Pánu Babišovi som niekoľkokrát osobne povedal, že ak to myslí vážne - a on viackrát zopakoval, že to myslí vážne - tak ak by sme urobili vládu a tá by s týmito bodmi naozaj pohla, potom to má zmysel.

Vám sa páči program ANO?

Keď vecne vezmem ich program, tak hoci to nie je strana sociálno-demokratická a naozaj s tým hlavným ekonomickým a politickým uvažovaním s nami podobná nie je, existuje balík vecí a zákonov, ktoré keby sme dokázali urobiť, tak by to bola dobrá práca. To je aj dovod, pre ktorý sme tú ruku ponúkli aj prijali. Hľadať priesečník v oblasti daňovej politiky bolo přitom veľmi obtiažne a museli sme isť po kompromise. Ale je tu silný mandát voličov a my im nemožeme povedať:

Vyhli ste sa osobnímu. Ako vychádzate s Babišom jako človekom?

Ľudsky dokážeme vychádzať pomerne dobre. Nemali sme žiadny vážny konflikt. Občas sme sa aj hádali, ale on mi nepripadá jako človek, s ktorým keď sa hádate, tak to zanechá vážne stopy. Bavím sa s ním úplne normálne a pripadá mi stále vypočítateľný. To, čo sa dohodne, drží. Myslím si, že sa skutočne rozhodol, že vstúpi do politiky a verím mu aj to, že nebol spokojný s tým, jako krajina funguje a rozhodol sa, že nebude iba podnikateľ, ale že chce - ako on hovorí - urobit v krajine poriadok. My sa stále prieme v tom, že stát nemožno spravovať ako firmu. A on hovorí, že nechce robiť politiku, ale veci, ktoré považuje za důležité, a mu s tým máme pomocť v parlamente. Ja si myslím, že to takto nefunguje a že aj on časom zistí, že politik musí sám obhajovať svoju politiku v parlamente. Ale stále ho beriem za slovo v tých veciach, ktoré považuje za doležité. Mimochodom, nie som si istý, či by sme v Česku ľahko hľadali partnerov, ktorí by boli ochotní niečo z týchto bodov zaviesť. Áno, snažím sa to brať z tej lepšej stránky, hoci viem, že je to riskantné. Ale veľa alternatív tu nie je.

Andrej Babiš hovorí, že jednu úlohu už splnil - zabránil, aby v Českej republike vládla ČSSD s účasťou či podporou komunistov. Má pravdu?

S komunistami by sme neboli schopní vytvoriť vládu, ktorá by v snemovni získala doveru.

Svojimi percentami tomu teda zabránil.

Doležitý je názor občanov. Babiš išiel do volieb, mal dobrú kampaň a ani sa nedivím, že oslovil voličov, protože sklamanie politikou a tradičními stranami je u nás podobné ako v iných častiach Európy. Nechcem vobec snímať zodpovednosť za túto nespokojnosť z nás, ktorí sme tú politiku robili. Na svoju obhajobu ale chcem povedať, že v čase ekonomickej krízi dochádzalo v celej Európe k tomu, že tradičné politické strany posobili tak, že nie sú schopné nájsť recepty na problémy, ktoré sa navŕšili. Nenašla ich ani Európska únia, ani veľa členských štátov a najmä politické elity na juhu Európy na to ťažko doplatili. Vzniklo mnoho nových politických subjektov, ktoré nie sú štandardné a ktoré se práve v takejto atmosfére presadzujú. Je teraz pomerne ľahké povedať zavedeným politickým stranám: Veď vy to nedokážete. Ale už aj v Grécku vidíme, že po tom, čo neuspeli nové politické hviezdy, sa ich scéna vracia k povodnému spektru.

Ešte raz: zamedzil Babiš svojím úspechom vo volbách účasti komunistov na moci v Českej republike?

Áno, ten vysliedok volieb sposobil, že koalícia s komunistami nebola možná.

Je to teda prvá Babišova zásluha?

To sa ukáže. Nevieme, ako to dopadne. Zásluha? Hodnotenie, o čo sa zaslúžila politická strana, sa v krajine mení. Ja som si dnes nie istý, že komunistická strana je to najväčšie ohrozenie. Možno je skor otázka, koľko má komunistická strana ľudí vybavených na to, aby mohli byť kvalitními ministrami. Nemyslím si, že by komunisti predstavovali to, čím sa tu hrozí. V roku 1918 v Československej republike panoval najväčší strach z návratu Rakúsko-Uhorska. Celá republika sa pripravovala na nový nástup Habsburgovcov a niekoľko rokov žila zo strachu z návratu Habsburgovcov a bola to úplná ilúzia, pretože svet už bol úplne inde. A teraz v Česku mi to pripadá podobné: Dvadsaťpäť rokov po revolúcii stále žijeme strachom z nástupu komunistov. Samozrejme, oni to niekedy veľmi nešťastne posilňujú, ale nech už hovoria akékoľvek tragické nezmysly, systémovo sme už inde.

Andrej Babiš, to je ekonomická, politická moc a k tomu deníky, rádio - tedy nebývalá koncentrácia v jedných rukách. Vnímate toto riziko?

Vnímam. A je úloha všetkých, aby sme to mali pod nejakou kontrolou. Nielen koalície, ale aj opozície a médií, ktoré si vo svojej slušnej časti udržia schopnost sledovať presne toto riziko. Aj sám Babiš hovorí, že bude pod mikroskopom. Ono sa, samozrejme, ukáže, či v Česku takýto mikroskop bude fungovať. Teraz ide o to, aby pán Babiš prestal byť podnikateľom a aby jeho záujmom nebola spoločnosť Agrofert.

Je to vobec možné?

Aj to sa rýchlo ukáže. On má vo svojom programe věci, ktoré sú záujmom štátu a že on sám ukončil určitú kapitolu svojho života a dnes je naozaj politik. O tom musí presvedčit občanov a mal by v tom byť úplne transparentný. Aj o tom sme sa bavili, aby vytvoril určitý mechanizmus, aby veci, ktoré sa týkajú jeho spoločností, neriadil.

Tomu sa takmer nedá veriť. Vy tomu veríte?

Ide o to strážiť to a kontrolovať. Je ťažké vytvoriť taký kontrolný mechanizmus, pretože jeho podniky sú veľmi rozsiahle a zasahujú viacero oblastí. Bolo tiež ťažké povedať, ktoré ministerstvá sú pre toto najrizikovejšie. Je to, samozrejme, trochu experiment pre českú politiku. Uvidíme.

České médiá boli dlho takmer nedostižným vzorom pre Slovensko. Ale teraz sa to otáča, lebo české médiá vlastnia už takmer výlučne veľkopodnikatelia, pre ktorých sú noviny a rádiá len bočným produktom. Nie je to nedobrý stav?

Je to niečo nové, ale médiá neprestali byť privátne, akurát sa zmenili vlastníci. Áno, keď sa vlastníci takto koncentrujú, sú tam riziká. Ale ešte stále máme verejnoprávne médiá a je úlohou politikov, aby ich funkciu a rolu udržali.

To je všetko?

Je ťažké do mediálneho prostredia nejako vstupovať. Žijeme v prostredí, kde nie je možné nikomu brániť, aby si kúpil noviny. Ale zaplať pánboh za to, že to nie je tak, že by celé mediálne prostredie ovládla jedna finančná skupina. To nehrozí. Vobec si pritom nemyslím, že priame ovplyvňovanie médií nebude možné. Je však otázne, do akiej miery budú známi a renomovaní novinári ochotní akceptovať tento stav. Nie je to teda len vec politiky, ale skor vec celej spoločnosti, ako sa dokáže brániť bulvarizácii a ako sa bude brániť pokusom urobiť z článkov PR materiály. Aj pre nás politikov je to veľmi zásadná věc. Nepoznám však sposob, ako by sme do toho vstúpili a dali nejakú garanciu. Ale je otázne, do akej miery budú tieto mediálne projekty finančne úspešné.

To pre nových majiteľov médií nie je až také podstatné.

Je to nová situácia, nevieme, ako dlho vydrží, je tam příliš veľa neznámych. Ale ak to budú milardové straty, tak to už zanedbateľná položka nebude.


V devätdesiatych rokoch chcelo Česko na Západ, robilo liberalizáciu a malo spor o reformy a sposob politiky, ktorý reprezentoval Havel a Klaus. Tu to tak vtedy nebolo, my sme tu riešili najmä sami seba. Ale postupne akoby sa česká politika presunula od obsahovej politiky k personálnej. Nevidno, aký je obsahový spor mezi ČSSD a Zemanom, a pritom to vrie. Čím sa u vás tento presun od obsahu k persónam začal?

Možno to súvisí s médiami a s tým, ako sa tu politika pojednáva. Robí sa to cez tváre - a to posilňuje porsonifikáciu politiky. Ale máte pravdu, táto tendencia existuje a je neblahá. Pre mňa je například neprijateľné, že na zahraničnú politiku tu občas existujú tri názory na vysokej úrovni. Preto sa snažím komunikovať so všetkými, hoci to stojí dosť času. Prial by som si, aby Českú republiku stálo za to počúvať a bolo možné nájsť jej hlas. Pre štáty, ako sú Česko či Slovensko je priam povinnosť, aby si dokázali vytvoriť postoj a isť s ním do Bruselu alebo do inej inštitúcie, kde ho treba hájiť. Inak sa stáváme smiešnymi.

V 90. rokoch ste boli poslancom, potom aj šéfom českého parlamentu. Boli tu veľké spory o podobu zdravotníctva, školstva, dochodkového systému, rovnú či nerovnú daň. To bola os sporu. Keď rozmýšľam nad dnešnou českou vládou, počujem - šetrenie. Ale to je v skutočnosti viac technická věc, a musia to robiť všetci. Ale kde je obsah? Existuje vobec niečo obsahové, čo charakterizuje túto vládu?

My dnes v Českej republike máme ekonomiku, ktorá stratila výkon a nerastie. A až rast otvára nádej a dáva možnosť vobec nejakej politiky. My sme v priebehu prvých pätnástich rokov boli pomerne úspešní, pretože sme sa dokázali otvoriť investíciam, urobili sme celkom úspešnú privatizáciu bánk a vďaka tomu, že sme sa opreli o stredný typ priemyslu, najmä spotrebný priemysel, dokázali sme dosiahnuť 5- či 6-percentný ekonomický rast...¨

Neviem, či viete, ale my sme tu mali aj desať percent rastu.

Aha, gratulujem. Ale z dnešného pohľadu aj tých našich 5-6 percent vyzerá fenomenálne. V tomto prostredí rástli aj reálne mzdy a až do roku 2008 vyzeralo v Českej republike tak, že si vie rady a že je priam ukážkou toho, ako sa može postkomunistická krajina rozvíjať. Teraz potrebujeme najsť zposob, ako sa k tomuto vrátiť. Ale ja sa obávam, že to už nepojde nejako jednoducho zopakovať. Dnes stojíme před ťažšou úlohou: opäť naštartovať ekonomiku, a súčasne nájsť sposob ako. Asi to už nebudú tie nástroje, ktoré sa použivali predtým. Bude to náročnejšia úloha, ako predtým. Mimochodom, presne podľa tohoto bude naša vláda hodnotená.

Bude to intelektuálne náročné. Má na to táto česká vláda?

To budeme všetci sledovať. Všetci chceme nakopnúť ekonomiku. Pán Babiš hovorí, že chce nájsť zdroje v súčasných rozpočtoch ministerstiev, my navrhujeme prostriedky získať prostredníctvom niektorých daňových úprav. V priebehu roka vyhodnotíme, čo je reálne.

Chcem sa vrátiť k rozdeleniu Československa. Vtedy si dve malé republiky znížili svoju váhu. Bolo to rozumné?

Ja som nikdy nebol nadšený rozdelením štátu, protože mi naozaj pripadalo, že medzinárodná pozícia dvoch rozdelených štátov nebude taká silná jako mezdinárodná pozícia společného štátu. Zmieril som sa s tým takto: Doležité je, aby sme si udržali spoločný směr a keď sa zídeme v spoločnej Európe, hranica medzi nami začne strácať zmysel. Dnes sa už k rozdeleniu nevraciam, lebo si myslím, že sme cestu k sebe našli. V spojenectve dvoch štátov v Európe je obrovská sila - kto to má? A títo dvaja spojenci sú navyše členom Vyšehradskej čtvorky, takže dokonca cítim, že možeme mať spolu ešte väčšiu silu, jako by sme mali jako Československo.

Minister zahraničných vecí nie je po roku 1992 slabší len rozdelením Československa, ale aj posunutím mnohých právomocí do Bruselu. Cítite sa ako silný minister zahraničních vecí?

To je paradox. Vyzerá úplne zrozumiteľne, čo hovoríte, ale realita je iná. Keď som ešte ako predseda českej snemovne dorazil do Argentíny alebo Číny, naraz som zistil, že váhu nemám ako predstaviteľ Českej republiky, ale že sa na mňa automaticky pozerajú ako na predstaviteľa Európskej únie. A nastoľujú aj témy, ktoré by som nikdy nemohol otvoriť, keby som reprezentoval iba jednu krajinu. Sme súčasťou globálneho sveta a v Európe získáváme podiel na globálnom rozhodovaní. Niekomu možno pripadá, že nie je veľký, ale je väčší, ako kedykoľvek v minulosti.

Česko ešte nemá euro. Dlho to bolo tak, že najmä Klaus hovoril, že sa do eurozóny netreba ponáhlať. A bralo sa to tak, že je protieurópsky. Ale teraz je tu nová vláda a euro nie je na programe dňa, a nie je ani na zajtrajšom programe. Hystéria proti Klausovi se teda zdá ako politická.

To, čo je důležité, je v detaile, ktorý naozaj nie je veľmi vidieť. Aby som trochu naznačil, uvediem príklad: Keď som cestoval ako predseda snemovne, zoznámil som sa s vtedajším predsedom dánskej vlády Rasmussenom, dnešným generálním tajomníkom NATO, a on mi vysvetľoval, že Dánsko nesmierne poškodilo, keď si pre seba vymohlo štyri výnimky v EÚ. V tej chvíli prestali byť vnímaní ako tí, čo sa plne zúčastňujú na hlavnom dialógu. Povedal nám: Keď budete členmi EÚ, neurobte tú istú chybu. Toto je doležité. Odmietli sme pakt Euro plus, potom sme povedali, že nás nezaujíma fiškálny pakt, potom sme sa nehnali do eura, potom sme povedali nie bankovnej únii - a tak sme dosiahli, že sa s nami nepočíta v žiadnej zásadnej debate. Niežeby sme tam nemohli byť, ale nie sme chápaní jako niekto, kto je lojálny k společnému projektu. Zdanlivo sa nič nestalo, stále sme v tých inštitúciách, ale keď sa tam vytvárajú stanoviská a postoje, stratili sme pozíciu.

Ešte raz - ani vaša vláda nemá v programe snahu čo najskor prijať euro.

Ale na jednom z prvých zasadnutí sme rozhodli, že máme záujem vrátiť sa do fiškálneho paktu. Dali sme tak najevo, že máme záujem o eurozónu a že tento projekt považujeme za kľúčový a chceme sa na ňom v budúcnosti podielať.

Niekedy v budúcnosti - to hovoria všetci.

No úplne nie. Česká republika spolu s Veľkou Britániou zostali bokom a dávali najavo, že v týchto veciach nemáme záujem priamo participovať. Vlastne sme teraz začali opačný pohyb a povedali sme, že chceme do všetkých týchto debát vstupovať.

Naposledy - máte aspoň medzi sebou nejakú predstavu o roku, v ktorom vstúpite do eurozóny?

Tá predstava je, že keď sa bude eurozóna konsolidovať a my budeme dobre zvládať to, čo máme z hľadiska fiškálnej disciplíny, tak o päť-šesť rokov by sme mohli do eurozóny vstúpiť. Také sú odhady. Doležité je, aby mala eurozóna dotvorený aj spoločný politický základ, lebo doteraz mala vytvorenú strechu, ktorej chýbal základ.

Ale presne toto - spoločný politický základ - voliči jednotlivých štátov doteraz nikdy neprijali.

Áno, ale potom sa treba o tom baviť. Od určitého bodu už nemožno budovať niečo len skryte alebo akože. Prišla ekonomická kríza a nikto z tých štátov, ktoré ňou boli zasiahnuté, nehovoril, že chce odísť z eurozóny. Dokonca aj v tomto ťažkom čase sa k euru pridávajú nové štáty, to svedčí o priťažlivosti tohto projektu. My sme životne spätí s týmto projektom, 70 percent nášho obchodu je s ním spojených a keby sme sa ho vzdali, tak naša životná úroveň pojde výrazne dole. Toto treba povedať verejne.

V Európe sa postupovalo naruby. Najprv veľký projekt, až potom sa hľadajú politické réšenia..

Za Česko poviem, že naša civilizačno-kultúrna úloha sa nemala skončiť vstupom do EÚ. My akoby sme ten cieľ splnili a už sa nemáme čo učiť. A pritom sme boli iba na začiatku, mali sme si EÚ osvojiť, naučiť sa v nej pohybovať a stať sa niekým, kto v nej zohráva doležitú a dostojnú rolu. Mne sa zdá, že túto úlohu sme nepochopili. A ani my sme neurobili dosť, aby sme boli ďalej. Podľa mňa je strategický dialóg Slovenska s EÚ zrozumiteľnejší a je ďalej ako český. Alebo si vezmite Poľsko, ktoré dobre využíva svoju rolu a strategický význam a snaží sa získať v Európe zásadné postavenie.

Keď je niektorý štát troublemaker, potom naozaj je v klube, ale zásadné rozhodnutia idú trošku mimo neho. Lenže to by platilo, keby veci fungovali normálne. Ale vyzerá to často inak: práveže keď nie ste troublemaker, a teda nerobíte problémy, tak strategickým cieľom je nanajvýš byť ako Nemecko, lebo to je veľká krajina, ktorá rozhoduje. Potom sice sedíte pri hlavnom stole a ste aj pri neformálním rozhodovaní, ale v skutočnosti je váš vplyv mizivý.

Nemožno vystačiť s predstavou, že sa len k niekomu pripodobníte. To je nedostojná úloha. Nehovorím, že Nemecko je nevýznamný partner a že nestojí za to sa s nimi baviť. Nám, keď sme boli v opozícii, sa napríklad oplatilo baviť sa s nemeckou sociálnou demokraciou, lebo ona je intelektuálne zaujímavá a bolo pre nás užitočné vidieť, ako sa to robí. Ale vezmite si, ako sa správa Poľsko. Zaregistroval som, že Poliaci sa správajú lojálne, dávajú najavo, že považujú európsky projekt za životne doležitý, ale keď príde ku konkrétnej věci, často prichádzajú s neuveriteľne tvrdou kritikou. Ale práve preto, že dali najavo svoju lojalitu, sa ich kritika musí brať vážne. Tu nejde o to, niekomu sa prisposobovať, hovoriť, že ja som proeurópsky. Skor hovoriť áno, ja som do toho išiel preto, lebo to je pre mňa zásadné, ale veľa vecí tu funguje zle a niektoré sú dokonca také, že keď sa nezmenia, tak celý projekt može zhavarovať. A ja tu predsa nie som preto, aby som čakal, kým to celé zhavaruje. My ako Česko sme kritickí, ale naša kritika nebola zrozumiteľná. Naša úloha je zmeniť sa na zrozumiteľných a pritom dokázať hovoriť, čo chceme. Ideálne je byť pri tom stole a byť tam nenahraditeľní. To je silná ambícia, ale to by som si cieľovo prial.

Boli ste predsedom snemovne. Teraz ste ministrom zahraničných vecí. Zdá sa, že teraz ste vo vážnejšej pozícii. Cítíte to tak?

Vážnejšia? Toto je iná rola. Ale minister zahraničných vecí je ťažšia funkcia. Výkonné, vládne funkcie sú ťažšie, pretože nesiete konkrétnejšiu zodpovednosť. Nie ste sám, ale vy ste tá tvár, s ktorou to je spájané. Ako predseda snemovne som to mal jednoduchšie. Aj z hľadiska výkonu.

Keď som robil rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, pýtal som sa ho, čo je na funkcii premiéra najfascinujúcejšie. A on mi povedal, že keď sa premiér pre niečo rozhodne, tak sa to naozaj stane. Postaví sa nejaká budova, diaľnica, mení sa fungovanie vecí naokolo. Čo je vaša výzva?

Neberiem to tak, že by som chcel za sebou zanechať nejaký pomník. Úlohu pre seba vidím v niečom možno menej hmatateľnom. Vláda je tím, a patrí doň aj prezident aj predseda parlamentu a senátu. V českej politike je problém vytvoriť tím, ktorý je schopný sa dohovoriť. Sú tu skupiny, ktoré idú proti sebe, vedie sa ideologický zápas. Aj ja jako opozičný politik som v snemovni viedol politický zápas. Ale keď sme teraz dostali mandát, cítim povinnost realizovať niečo z toho, o čom sme hovorili, že to chceme robiť inak. Určite oslovím aj opozičných politikov, aby sa k vyjadrili. Ako výzvu pre seba teda považujem, aby sme sa pokúsili vybudovať tím, ktorý bude schopný ťahať za jeden povraz. Pre mňa je to celkom konkrétna práca - treba s ľudmi hovoriť. Chcel by som dosiahnuť, aby toto bola vláda, ktorá dokáže zlaďovať svoje stanoviská na zahraničnopolitickej úrovni. Keby sa nám podarilo zúčastniť sa na debate v EÚ tak, ako som si hovoril, keby sa podarilo vytvoriť konkrétne aliancie, napríklad zo strednej a východnej Európy, to by bol veľmi hmatateľný výsledok. Keby toto vyšlo, tak je to ako budova vystavaná z kovu. Nebolo by to pre mňa menej, ako hovoril pán Orbán.

Vy chcete, aby česká zahraničná politika pod vašim vedením prestala byť disharmonická?

Samozrejme, pretože ja neverím na to, že ľudská povaha je niečo raz a navždy predurčené. Mám rád českú divadelnú hru Naši furianti, pretože ukazuje veľké úskalie českej povahy: sú tu vždy tábory, ktoré sa nevedia dohodnúť. Toto musíme zmeniť.

Vy chcete fakt zmeniť povahu Miloša Zemana?

Keby to bolo tak, že v kľúčových veciach ťaháme za opačný koniec lana, tak by to nemalo šancu. A nie je ani šanca meniť povahu Miloša Zemana. Ale asi ste si všimli, že v mnohých veřejných vyjadreniach sa dnes s Milošom Zemanom zhodujeme. Za tie roky sme sa o mnohých veciach hádali, a často veľmi silno, ale sú kľúčové veci pre túto krajiny, na ktorých sa vieme dohodnúť. Cítim, že presne toto je práca pre mňa.

Tak to vám s povahou Miloša Zemana celkom držím palce.

Ďakujem.

.