„Dovoľte mi, aby som vás v mene Národnej rady Slovenskej republiky privítala a pozdravila.

Je  predvečer stého výročia vydania Deklarácie nezávislosti česko-slovenského národa jeho dočasnou vládou. Prihlásila sa k všeobecnej rovnosti národov a zdôraznila, že „vlády majú odvodzovať svoju moc od súhlasu tých, ktorým vládnu.“

Deklarácia nezostala len na papieri a to bolo zjavné nielen pred tými sto rokmi, ale aj dnes, tu a teraz, medzi nami, zástupcami Čechov a Slovákov.

Máloktorí pokrvní súrodenci, majú toľko spoločných čŕt ako Česi a Slováci. Dva národy, ktoré po roku 1918 začali budovať spoločný domov, ktorý po 1. svetovej vojne poskytol obom bezpečie a slobodu.  Boli to práve naše spoločné črty, blízkosť jazykov, blízkosť mentalít, blízkosť zásad a blízkosť hodnôt, ktoré umožnili, aby sme splynuli v jednu republiku.

Česko-slovenská republika bola vôbec prvým štátnym útvarom, ktorý umožnil realizáciu obom politickým národom bez zásahu tretej moci. Pred sto rokmi sme splynuli v spoločný štát na báze vzájomnej úcty, ktorá medzi našimi národmi pretrvala dodnes. Nepreťali ju ani štátne hranice, ktoré dnes naše krajiny oddeľujú.   

Pred sto rokmi sme položili základ takej vzájomnej spolupráci medzi dvoma národmi, po ktorom dnes silno volá projekt Európskej únie. Ten základ musí stáť na pilieroch politickej kultúry, politickej komunikácie, na rovnocennosti a na vzájomnej úcte. Dnes viac ako kedykoľvek predtým, lebo čelíme rovnakým výzvam nielen v rámci Európy, ale aj sveta.

Pre ostatné krajiny neslúži ako inšpirácia len naše vzájomné spojenie v jeden štát, ale aj náš mierový rozchod. Výzvy dneška, medzi ktoré patrí aj extrémizmus a chorý nacionalizmus, nám nedovolia, aby sme naše výnimočne priateľské vzťahy brali za samozrejmosť. Je nevyhnutné, aby sme v našich občanoch neustále prehlbovali vzájomnú úctu Čechov k Slovákom a Slovákov k Čechom. Dnes, na tomto stretnutí, vysielame spoločný a veľmi jasný signál, že si uvedomujeme unikátnosť spolupatričnosti Čechov a Slovákov.

Väčšina z nás, ako tu dnes stojíme, žijeme v Česku a na Slovensku, ale narodili sme sa v Československu. Ja si to pripomínam často a rovnako často to pripomínam aj svojim deťom. Napríklad pri športových zápasoch v hokeji, keď spomínam na silu nášho česko-slovenského mužstva, ale aj vo futbale alebo keď pozeráme olympijské disciplíny, a ja si spomeniem na našu spoločnú veľkú dámu športu a boja proti totalite: Věru Čáslavskú. Věra Čáslavská bojovala v športe i v živote za oba naše národy.  Napokon, dve z jej 11-tich olympijských medailí visia v zbierke Slovenského olympijského a športového múzea, lebo nám ich z pocitu spolupatričnosti venovala v roku 2013. Česť jej pamiatke.

Naše národy majú spoločnú minulosť a vnímajúc rôzne výčnelky na budovaní našich štátov ako mladých demokracií musím povedať, že aj dnes sa na seba veľmi podobáme. Aj v pozitívnom, aj  v tom negatívnom. Okrem iného bojujeme s rovnakými neduhmi v spoločnosti,  akými sú napríklad nízka vymožiteľnosť práva, klientelizmus a korupcia. Toto nie je fórum na to, aby sme túto tému bližšie rozoberali, a tak mi dovoľte ukončiť môj príhovor pozitívne a vzletne, citujúc môjho obľúbeného politika Tomáša Garyka Masaryka: „Nebát se a nekrást!“

Želám všetkým pekný večer.“